Pridaj sa!

Dramaturgička Veronika Gabčíková: Deti majú kompas, ktorým dokážu ľahko pochopiť, čo je spravodlivé a slobodné

Späť na zoznam
24-06-2021

V ďalšom z našich rozhovorov sme vyspovedali dramaturgičku Nového divadla v Nitre Veroniku Gabčíkovú, ktorá svoje divadelné pôsobenie začínala v Žiline, no už niekoľko rokov je aktívna v Nitre. S dramaturgiou sa po prvýkrát stretla na festivale Divadelná Nitra, neskôr pracovala ako dramaturgička v nitrianskom DAB a niekoľko rokov bola stálicou kolektívu Starého divadla Karola Spišáka v Nitre.

  • Ako sa dostala do Nitry?
  • V čom má detský divák navyše od toho dospelého?
  • Je kultúra v našom meste v dostatočne živom dialógu? Čítajte ďalej. 🙂

Divadelné pôsobenie si začínala ako herečka v žilinskom divadle Maják. Prečo si sa herectvo rozhodla vymeniť za divadelnú dramaturgiu a čo ťa priviedlo do Nitry?

Dôvodom, prečo nerobím herectvo je, že ide o nesmierne náročné a v konečnom dôsledku stereotypné povolanie. Obdivujem moje kolegyne, ktoré dokážu do predstavenia vniesť aj pri 76tej rezpríze niečo, čo ma pobaví, byť tvorivý v určitých mantineloch. Čo sa týka dramaturgie, to bol taký prirodzený výber. Chcela som ísť na film do Prahy, ale v ten rok neotvárali kvótu pre Slovákov, tak som rok pracovala. Na VŠMU neskôr otvárali len marx- leninskú estetiku v spojení s vedou o filme, divadle a televízii. V 1989, keď sa uvoľnili veci, sa dostal tento odbor priamo pod VŠMU a začali nás učiť viacerí skvelí profesori, medzi nimi aj Martin Porubiak a Soňa Šimková. Práve oni dvaja ma inšpirovali k tomu, že už som o divadle nechcela len premýšľať, no myšlienky začať zhmotnovať. 

V tej dobe nám praktickú dramaturgiu prednášala pani Darina Kárová, ktorá mi umožnila pracovať s ňou na festivale Divadelná Nitra. Neskôr ma pozvala robiť dramaturgiu aj do Divadla Andreja Bagara, kde som spoznala Karola Spišáka a cez Karola aj Ondra Spišáka, s ktorými som prešla do Starého divadla. Popravde, neviem, či by som v Nitre ostala, keby som tu nespoznala svojho muža. No už 30 rokov som tu doma. Nie v meste ako takom, skôr medzi skupinou ľudí, ktorých mám rada a sú mojimi priateľmi. 

Inscenácia Nového divadla „Slovensko v obrazoch“, foto: Collavino Photography

Nové divadlo reprezentuje v Nitre nezávislú divadelnú scénu a vo vašej tvorbe cítiť slobodu vo výbere tém, ich uchopení aj spôsobe spracovania. Čo pre teba osobne znamená sloboda v tvorbe?

Ako divadlo máme krédo: slobodná tvorba pre slobodu milujúcich ľudí. Keďže som do 18 rokov vyrastala v socialistickej spoločnosti, dobre si pamätám mečiarovskú dobu (90. roky) a aj nedávnu ficovskú éru, je pre mňa osobne dôležité, mať možnosť vybrať si tému, o ktorej chcem hovoriť s divákom. Slobodne hovoriť a slobodne tvoriť. Avšak, nie je to len o tom, čo chcem ja. Je potrebné zistiť, čo zaujíma divákov. Ktorá otázka a problém je v dobe tvorby inscenácie dominantný. Práve naň treba zareagovať. Veľa z našej tvorby je určenej pre detského diváka. No ak ma niečo naučilo 25 rokov v Starom divadle, tak je to to, že detského diváka nemožno podceňovať. Vníma otázky, ktoré my dospelí pod nánosom skúseností príliš analyzujeme. Deti majú kompas, ktorým dokážu ľahko pochopiť, čo je spravodlivé a slobodné. Od malička sa pokúšajú byť slobodnými a slobodu si udržať. Dospelí tomu hovoria, že sú neposlušné. 🙂

Súčasne si myslím, že téma, ktorú ponúkame – právo jednotlivca žiť slobodne v spoločnosti a nemať problém s tým, ako ho prijíma okolie –  pričom nehovorím len o minoritách či hendikepoch, je deťom aj dospelým veľmi blízka.

Tak trochu „divadelný punk“ s výnimočným spoločenským presahom a humorom, kde žiadna rozprávka nie je len pre deti. Aké sú reakcie nitrianskeho publika na vaše predstavenia?

Reakcie sú zatiaľ za tých 5 rokov v 99% pozitívne. Nájdu sa aj ľudia, ktorým buď vadí téma inscenácie alebo ten náš punk či “formálna nečistota”, no domnievam sa, že práve prelínanie rôznych výrazových prostriedkov a formálna nečistota je akoby na tepe doby tretieho tisícročia. Spájanie nespojiteľného je dôsledkom toho, že všetko tu už  bolo. Nikto v oblasti divadla nevymyslí nič nové. Preto je toto spájanie dnes absolútne prirodzené. Vidíme to vo filme, hudbe, v móde, vo všetkých umeniach. Nemyslím si však, že je to samoúčelné. Vyplýva to zo situácie, z vnímania ľudí. Ja to volám tak, že niečo visí vo vzduchu, len treba po tom siahnuť.

Podľa čoho vyberáte tituly na danú divadelnú sezónu?

Niekedy titul prinesiem ja, ako dramaturgička, a režisér povie, aby sme skúsili niečo iné. Niekedy je to naopak. Divadlo je kolektívny šport, akékoľvek rozhodnutie, a teda aj samotná dramaturgia divadla, je kolektívna. Zohľadňujeme aj názor hercov, témy, ku ktorým smerujú či problémy, ktoré ich trápia. Snažíme sa tiež neobmedzovať sa a nevyhranovať sa napr. spomínaným punkom. Naši spolupracovníci sú rôznorodí a jediné, čo je dôležité je to, aby tvorili slobodne. Aby to neboli ľudia, ktorí len napĺňajú pravidlá. Tým pádom je náš repertoár rôznorodý, formálne aj tematicky. Snažíme sa vytvoriť paletu, ktorá obsiahne svet. Ten je však veľmi zložitý. Zostáva nám jediné – dostať ho nejak na javisko.

„V priestore je strašne veľa slov a väčšina je bez obsahu. Preto je dialóg v dnešnej spoločnosti dôležitý, no vždy musí byť o niečom.“

Nitra je mestom divadla a divadlo znamená dialóg. Aký význam má podľa teba dialóg v dnešnej spoločnosti? 

Ak by sme hovorili o dialógu, ktorý prebieha v našej spoločnosti teraz, tak by sme asi museli zatlačiť slzu. Domnievam sa, že sme sa odnaučili počúvať niekoho, kto hovorí. Akoby spoločnosť bola nastavená na 5 a pol miliónov monológov, ktoré sa pretnú v jednom bode a v ďalších troch idú vo svojej línii. Vidíme to v politike, vo vzťahoch, všade. Aj ja som zástancom individualizmu. Je v poriadku, že sa každý snaží nejakým spôsobom vyhraniť v spoločnosti, no človek sa dokáže formovať a vyvíjať práve na základe konfrontácie a komunikácie. Keď ja nepoznám názory toho druhého človeka, ako sa chcem voči nemu vyhraniť? Zabudli sme počúvať. V priestore je strašne veľa slov a väčšina je bez obsahu. Preto si myslím, že je dialóg v dnešnej spoločnosti nesmierne dôležitý, no nie dialóg pre dialóg. Dialóg vždy musí byť o niečom. Treba hľadať témy a problémy, ktoré sú dôležité a ľudí posúvajú ďalej. 

Inscenácia Nového divadla „Druhá smrť Jany z Arcu“, foto: Martin Geišberg

Je kultúra v našom meste v dostatočne živom dialógu?

Čo sa týka kultúry v Nitre, sú chvíle, keď je v živom dialógu, no nemyslím, že ide o extra špeciálny dialóg. Takáto situácia je ale všade na Slovensku. Nemám pocit, že by sme na tom boli horšie ako iné slovenské mestá. Rovnako tiež vnímam, že v rámci Nitry nastupuje mladá generácia, ktorá bude vedieť spolu komunikovať. V konečnom dôsledku, keď o niečo ide, vedia aj tí starší aktéri spolu komunikovať.

Ak EHMK dokáže vytvoriť lepší priestor pre dialóg medzi inštitúciami a umeleckým percipientom – divákom, poslucháčom atď., tak bude mať nesmierny význam.

Musím povedať, že v konečnom dôsledku ma rok 2026 až tak netrápi. Ten rok, ak sa staneme hlavným európskym mestom kultúry, bude rokom plným kultúrnych podujatí a zázrakov, no my potrebujeme ako prvé obyvateľom povedať “haló, sme tu pre vás.” Chceme vás počúvať a hovoriť s vami. Chceme, aby v roku 2026 na tých podujatiach boli ľudia a aby to rokom 2026 neskončilo. Aby tento niekoľkoročný proces postupne vytváral vzťah Nitranov ku kultúre, ktorý bude silnieť a narastať. Ten rok by mal byť len medzistupeň, po ktorom sa bude ďalej pokračovať v činnosti a vtedy bude pre mňa EHMK geniálnym počinom.

Inscenácia Nového divadla „Anna Franková“, foto: Collavino Photography

Ako si predstavuješ mesto / región, ktoré nesie titul Európske hlavné mesto kultúry? 

Ak získame titul a začneme na tom celom pracovať, výsledkom by malo byť, že obyvatelia mesta pochopia, že kultúra nie je zábava. Že je prirodzenou súčasťou života človeka, či už ide o kultúru vo verejnom priestore, kultúru komunikácie, kultúru v správaní. Vďaka tomuto procesu by si ľudia mali uvedomiť, že umenie, ktoré je vrcholom kultúry, posúva a zušľachťuje ich svet. Nemá len zábavnú funkciu, ale jednoznačne aj výchovnú funkciu, dokáže byť katarzné, a tým pádom pomôcť pri prekonávaní rôznych životných prekážok.

Čo by si Nitre priala zo všetkého najviac?

Určite to, aby sme sa viac začali počúvať ako obyvatelia a aby budúce vedenie mesta bolo kultúre naklonené tak, ako to terajšie.

Veronika, ďakujeme za rozhovor! 🙂

Nové divadlo tento rok oslavuje 5ročnicu. V rámci osláv si kolektív pre divákov pripravil viacero predstavení v rôznych mestských častiach. Ich zoznam nájdete na Facebooku Nového divadla.

Kolektív Nového divadla v Nitre