Pridaj sa!

Roberta Legros Štěpánková: Potrebujeme miesta, ktoré umenie skôr približujú, než z neho robia exkluzívny tovar

Späť na zoznam
07-06-2021

Tanečníčka, terapeutka a pedagogička. Tentokrát sme vyspovedali Robertu Legros Štěpánkovú, ktorá momentálne aktívne pôsobí v Brne, no je spätá aj s naším regiónom.

Jedným zo zlomových bodov, ktoré ju priviedli k tancu boli práve hodiny divadla u Kamily Ševellovej na Základnej umeleckej škole v Nitre. Jej neskorší odchod do Valencie, kde popri štúdiu psychológie začala navštevovať hodiny súčasného tanca Melanie Venino (DE) spôsobil, že pri pohybe ostala a dnes oba smery spája vo svojej umeleckej tvorbe aj pri práci terapeutky. V Nitre absolvovala 3 roky štúdia psychológie a minulý rok tu v bývalom železničnom doku vedľa stanice uviedla premiéru svojej inscenácie BOD SPOJENIA.

Predtým, než si sa začala s tancom, venovala si sa psychológii a psychoterapii. Dnes oba smery prepájaš v na telo orientovanej psychoterapii. Ako vznikol tento koncept a pre koho je určený?

Tzv. tanečno-pohybovú terapiu som študovala na University of the Arts CODARTS v Rotterdame, kde som žila 5 rokov. V jednej chvíli mi bolo jasné, že pokiaľ chcem psychoterapeuticky pracovať s ľuďmi, potrebujem zahrnúť prácu s pohyblivým telom. To bol impulz vydať sa do tohto štúdia. Názov “na telo orientovaná psychoterapia” vznikol u mňa v kuchyni, pretože cítim potrebu jednoducho zachytiť že ide o terapiu, ktorá sa sústreďuje na telo a telesné prežívanie.

V psychoterapii nasledujeme prirodzený pohyb klienta, nie je to prvotne o tanci, a to je dôležité povedať. Podobne ako všetky psychoterapeutické prístupy, sledujeme prežívanie človeka a to čo ho trápi, plus privádzame pozornosť do tela, tam je dôležitá súčasť celkovej situácie človeka. Pomáha nám to často porozumieť lepšie. Telesnému prežívaniu sme sa dôrazom na premýšľanie vzdialili a často tým vlastne trpíme. Telo nesie veľkú múdrosť, ktorú máme na dosah.   

Eight cups and the devil s Tomášom Janypkom

Existujú témy, ktoré sa opakovane a zámerne objavujú v tvojich performances alebo je to skôr vec náhody či daného impulzu?

Tvorbe sa venujem už niekoľko rokov a preto už vnímam, že niektoré témy so mnou budú roky. Nasledujem však vždy to, čo je vo mne aktuálne.

Momentálne okrem vlastných projektov, pôsobíš ako odborná asistentka v Ateliéri fyzického divadla na JAMU v Brne a organizuješ workshopy. Ako vyzerala tvoja práca lektorky a pedagogičky v čase pandémie?

Bolo to predovšetkým učenie online. Najprv formou audio nahrávok, ktoré zožali veľký úspech – študenti sa k nim mohli vracať, mohli s nimi pracovať, kedy chceli. Ponúkalo to voľnosť a jasnosť – nový formát štúdia. Potom som učila tanec cez obrazovku, je to výzva, ale je to možné. 

V autorskej tvorbe aj pri práci pedagogičky staviaš na pohybovej improvizácii a uchopení tela v danom okamihu. Prečo sú práve tieto princípy pre teba dôležité?

Improvizácia je bytie v prítomnosti, pozýva to mňa a moje telo k neskutočnej živosti, plnosti. To je magnetizujúce a cítim, že v tom je podstata všetkého bytia. Znie to filozoficky, ale myslím to i úplne jednoducho – môžem spraviť jednoduchý pohyb, cítiť váhu tela prechádzajúcu do zeme a predstaviť si, že všetky bunky tela sa toho pohybu zúčastňujú, vtedy cítim, že komunikujem s vesmírom. 

From behind horizons, indigo with Gianna Gruenig, foto: Wanda Mesiariková

Na premiéru svojho najnovšieho diela Bod spojenia si využila priestory bývalého železničného skladu v Nitre. Do akej miery pri tvorbe diel “rátaš” s priestorom?

Tento priestor, ako každý iný, som pre dielo vybrala zámerne, pre krásu jeho architektúry – pamäť, ktorá už v sebe nesie potenciál evokovať obrazy. Hneď mi bolo jasné, že tento priestor s bielym stĺpom spájajúcim zem so strechou je tým pravým pre vytvorenie Nového chrámu, ako som zamýšľala v diele BOD SPOJENIA.

Tento rok sa Nitra uchádza o titul Európske hlavné mesto kultúry 2026. Čo by podľa teba Nitre, nesúcej tento titul, nemalo chýbať?

Určite miesta pre stretávanie sa ľudí, ktorí kultúrou žijú – dynamické a pokojné galérie, múzeá a divadlá. Miesta, ktoré umenie skôr približujú, než z neho robia exkluzívny tovar. Taktiež by ale nemali chýbať ľudia, ktorí za kultúrou idú – tieto dve strany sa vzájomne formujú. Ak prichádza dobrá kultúrna ponuka pre obyvateľov, ich kultúrne povedomie sa obohacuje. Preto by isto nemali chýbať i menšie alternatívnejšie nezávislé miesta kultúry (malé galérie, štúdia, ateliéry), kde sa ľudia môžu združovať a hovoriť, čítať, a teda i tvoriť kultúru – cez svoje umenie či debaty.

Ďakujeme za rozhovor! 🙂

Ak vás zaujíma tvorba a práca Roberty, určite si pozrite jej stránku. V prípade, že ste cez leto v Česku, prihlásiť sa môžete na Robertin 6-dňový letný workshop tanca a improvizácie: Psát tance z času těla.