Pridaj sa!

Víťazka ceny Maľba 2020 Natália Šimonová: Po dlhom čase sa doma cítim ako výskumníčka

Späť na zoznam
12-04-2021

Sú od nás a my chceme, aby ste o nich vedeli. 

Reč je o umelcoch, kultúrnych aktéroch a ľuďoch z nášho regiónu, ktorí ho svojou činnosťou posúvajú vpred, často oveľa ďalej. Sme radi, že vám ich v sérii najbližších rozhovorov môžeme predstaviť a priniesť k vám v tejto online dobe kus ich skvelej práce.

Začíname maliarkou Natáliou Šimonovou, ktorú pri tvorbe môžete nájsť za hranicami Slovenska v mestách aj na perifériách, no najčastejšie v rodných Prašiciach pri Topoľčanoch, kde si z vrchného poschodia požiarnej zbrojnice urobila ateliér. Momentálne na istý čas tvorí a žije v Paríži. Natálii sa v pomerne mladom veku podarilo uchytiť na výtvarnej scéne a minulý rok sa stala víťazkou súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB.

Natália, žiješ a študuješ v Banskej Bystrici. Prečo si sa rozhodla pre ateliér v rodných Prašiciach?

Minulý rok dopadla na mňa pandémia počas obdobia, keď som písala a maľovala bakalársku prácu. Nemala som inú možnosť, môj privát v Banskej Bystrici má malé, vlhké pivničné priestory, ktoré sú na prácu absolútne nevhodné, prístup do ateliéru na našej fakulte bol nemožný. Preto som sa po rokoch vrátila naspäť k rodičom. Nebol to ľahký proces, nemala som v Prašiciach ešte ateliér, maľovala som doma na mojej posteli a na dvore. Po mesiacoch žitia na západnom Slovensku mi napadlo, že by som si tu mohla vytvoriť priestor, kde budem pracovať a možno sa aj čiastočne na pár mesiacov (rokov) vrátiť späť. Napriek tomu, že žijem stále aj v Banskej Bystrici, ktorú milujem, mám pocit, že je na vidieku všetko veľmi spomalené, tiché. To aktuálne potrebujem pri mojom hektickom spôsobe života.

“Po mesiacoch žitia na západnom Slovensku mi napadlo, že by som si tu mohla vytvoriť priestor, kde budem pracovať a možno sa aj čiastočne na pár mesiacov (rokov) vrátiť späť.”

Vnímaš nejakým spôsobom vplyv prostredia či regiónu, v ktorom si vyrastala, aj vo svojej tvorbe?

Samozrejme! Žila som tu takmer celý život. Teraz po dlhom čase sa cítim ako výskumníčka, prechádzam sa po našom regióne, po vidieckych častiach, ktoré som zanechala spať v zvláštnom opare spomienok. Navštevovala som moju rodinu i priateľov, ale mala som pocit, že sa sem už nevrátim. Teraz je to inak, zanechala som tento priestor ako ašpirantka na štúdium umenia a teraz som sa sem vrátila ako začínajúca výtvarníčka, je to rozdiel. Vidím veci inou optikou.

Aké témy riešiš vo svojich dielach? Čo sa snažíš ľuďom komunikovať?

V súčasnosti pracujem na témach kolektívnej či osobnej pamäte, ktorú spracovávam prostredníctvom vizuálne silných motívov, ktoré sú všetkým dobre známe. Ide o motív urbánnej architektury a jej štruktúr, maľujem už dlhodobo socialistické ihriská na území Slovenska, okrem toho tento výskum posúvam aj za hranice našej krajiny, kde ma môžete nájsť v centre miest, ale rovnako aj na perifériách. Toto všetko podrobujem otázke deštrukcie, ktorú zobrazujem prostredníctvom klasických, ale i neklasických maliarskych materiálov, pracujem s hrdzou, ktorá je procesuálna a mení sa.

Video: Triad Advertising

Hrdzu si použila aj v obraze Reťazák, ktorý vyhral v tohtoročnej súťaži Maľba. Ide však o celkom netradičnú voľbu. Ako si sa k nej dostala?

Hrdza má v mojom živote špeciálne miesto, ako aj umenie samotné. Skôr než som začala maľovať ihriská, tak som pracovala na obrazoch zo série VITILIGO. Ide o moju najintímnejšiu maliarsku spoveď vôbec. Od 3 rokov mám kožné ochorenie vitiligo, ktoré postupuje po mojom celom tele, mení sa. Našla som paralelu v hrdzi, tiež sa mení, postupuje, keď sa už raz niekde vyskytne a je na nejakom kove dlhodobo, tak sa jej viete ťažko zbaviť, niekedy už vôbec, podobne moje vitiligo. Po čase som prešla k téme socialistických ihrísk, prechod bol logický, prozaický, s mojou krstnou dcérou Emou často chodím na detské ihriská. Raz som sa dotkla jednej z konštrukcií a zostala mi farba na ruke, pod farbou na preliezačke bola hrdza, osud bol spečatený. (smiech)

Víťazná maľba REŤAZÁK (hrdza & pastel na plátne) a VITILIGO III. (hrzda a olej na plátne). Virtuálnu prehliadku diel finalistov Maľba 2020 si môžete pozrieť tu.

Umenie je vecou kontaktu, ktorý je dnes obmedzený. Ako prežívaš túto situáciu a ako sa ti darí dostať tvorbu medzi ľudí?

Som veľmi kontaktná osoba, hlavne na jar sa ma ľudia často pýtali, ako to zvládam. Milujem svoju prácu, snažím sa k nej pristupovať racionálne, ale viem aj snívať, a práve to mi denne pomáha. Plánujem si výstavy v hlave a verím, že sa čoskoro všetci stretneme. V lete sa to na pár výstavách podarilo, bolo to nádherné. Snažím sa neustále komunikovať s ľuďmi cez sociálne siete, od minulého roku upriamujem moje sociálne siete predovšetkým na umenie a tým pádom na nich zdieľam aj moju aktuálnu tvorbu, výstavy.

V roku 2019 som vytvorila pre študentov Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici Diskusný formát Rozhovory. Mojimi hosťami boli výtvarníci, ale aj iní ľudia z oblasti kultúry. Počas pandémie sme sa presunuli do online priestoru, vznikol podcast s rovnomenným názvom. Do tímu som zobrala môjho kolegu Martina Piska, ktorý sa stará o strih a zvuk nahrávok.

Momentálne si na rezidencii v Paríži. Ako si sa tam dostala a na čom tam pracuješ?

Aktuálne počas tohto nášho rozhovoru som v polovici mojej rezidencie. Pracujem na sérií nových malieb karuselov, ale aj na maľbách, ktoré budú vychádzať zo signifikantných častí Paríža, po Paríži zbieram štruktúry – frotujem. Je ťažké hovoriť o niektorých obrazoch, keď sú ešte len v procese. Avšak, verím, že budú silné a kvalitné. Na jeseň minulého roku ma kontaktoval Jakub Urik, ktorý pôsobí ako riaditeľ Slovenského inštitútu v Paríži, či by som nechcela maľovať v Paríži na rezidencii. Aj vďaka dôvere Jakuba Urika a Spolku výtvarníkov Slovenska je moje portfólio opäť pestrejšie a plánujeme vo Francúzsku niekoľko výstav, napríklad kolektívnu na jar tohto roku v UNESCO v Paríži, alebo na jar budúceho roku v Nice a iné.

Natália Šimonová počas rezidencie v Paríži

Myslíš si, že má náš región prostredníctvom umenia čo ponúknuť aj v európskom kontexte? Ak áno, čo to je?

V prvom rade by som upozornila na silný kultúrno – historický odkaz, s ktorým môže pracovať náš región. Nitriansky región je výborne situovaný a podľa môjho názoru vieme často zablúdiť k dobrej architektúre, ako sú kaštiele, radnice, vily, prípadne množstvo kostolov, kaplniek. (napr.: Katedrálny chrám – Bazilika sv. Emeráma v Nitre, Dražovský kostolík, Kostol sv. Jakuba v Prašiciach, atď…)

Čo sa týka galérií alebo kreatívnych centier, tak za spomenutie stojí Nitrianska galéria sídliaca priamo v srdci mesta Nitra, rovnako tak nájdeme v centre mesta aj Divadlo Andreja Bagara či Staré divadlo Karola Spišáka. Ak sa posunieme trochu ďalej, tak v Nových Zámkoch vieme navštíviť Galériu Ernesta Zmetáka. Nemôžem opomenúť priestor pre súčasnú kultúru N 1-12 v Topoľčanoch, ktoré svojim diapazónom podujatí a aktivít dokáže konkurovať aj o mnoho väčším inštutúciám, či už na Slovensku alebo v zahraničí. 

“Sledujem, že aj ľudia v mojom okolí, ktorí sa doposiaľ nezaujímali o umenie a kultúru, nachádzajú v týchto časoch v umení akúsi záchrannú sieť. Nikdy nie je neskoro, aby sa človek začal zaujímať o umenie.”

Keby ťa domov prišiel navštíviť na 1 deň priateľ zo zahraničia, aké miesta by si mu ukázala?

Musím sa priznať, že som nad touto otázkou chvíľu premýšľala, ale odpoveď je v konečnom dôsledku jednoduchá. Vždy, keď ma prišli navštíviť priatelia zo zahraničia či z iného kúta Slovenska, tak som ich zobrala na tri miesta, ktoré sú mojou srdcovkou. Podhradie, Duchonka, Nemečky. Možno to bude pre niekoho úsmevné, že hovorím  o týchto miestach, ale pre mňa sú to silné lokality plné nostalgie.

Posledná, trochu všeobecnejšia, no aktuálna otázka. Na čo je nám podľa teba umenie? 🙂

Nedávno, keď som robila iný rozhovor, tak som dostala otázku čo by sme boli bez kultúry. Časť mojej odpovede na tú otázku si dovolím aplikovať aj sem. Zvieratami. Umenie ľudí kultivuje, vzdeláva, rozširuje obzory, ale aj kontakty. Sledujem, že aj ľudia v mojom okolí, ktorí sa doposiaľ nezaujímali o umenie a kultúru, nachádzajú v týchto časoch v umení akúsi záchrannú sieť. Nikdy nie je neskoro, aby sa človek začal zaujímať o umenie.

Natália, ďakujeme za rozhovor!